Ii. Куда ведут наваждения фрейдизма 52 Часть III



страница1/15
Дата02.05.2016
Размер2.81 Mb.
  1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   15


VNúTORNý PREDIKTOR ZSSR

od Antropoidnosti
k
ľudskosti
_______

Preč od freudizmu...

Sankt-Peterburg
r. 2001
© Publikované dokumenty sú vlastníctvom Ruskej kultúry a preto vo vzťahu k nim nikto nedisponuje osobnými autorským právami. V prípade privlastnenia si autorských práv v rámci zákona právnickou, alebo fyzickou osobou, sa dotyčná osoba stretne s odplatou za krádež pomocou nepríjemnej „mystiky“, vychádzajúcej nad rámec právnej vedy. Každý záujemca má plné právo, vychádzajúc z vlastného chápania všeobecného prospechu, nasledujúce materiály v plnom objeme, alebo fragmentálne všetkými dostupnými prostriedkami kopírovať a vydávať aj za komerčným účelom. Kto používa nasledujúce materiály pri svojej činnosti, či v citáciách, fragmentoch alebo odkazoch, prijíma na seba zodpovednosť, a v prípade vytvorenie kontextu meniaceho zmysel následných materiálov ako celku má šancu stretnúť sa s „mystickým“ pôsobením mimo právneho rámca.


Obsah


Predslov 4

Časť I. Matriarchát a patriarchát 6

Часть II. Куда ведут наваждения фрейдизма 52

Часть III. Возможно ли “натянуть Презерватив


на Земной шар”? 87

Часть IV. “Водораздел” 108



Когда меняются воды 132

Часть V. Как меняются “воды”... 135

Часть VI. Естественный отбор среди людей 160

Часть VII. Как меняются люди... 194

Часть VIII. Путь и дело “водолеев”:
как изменяются судьбы 215

Портрет Моисея 216



Od Antropoidnosti k ľudskosti...

O psychologických základoch civilizácie: verejnej politike, posteľno-politických aktivistkách, kríze matriarchátu a perspektívach do budúcnosti

Postavenie zaväzuje1...

A ak nezaväzuje,

potom aj zabíja...


Predslov


Legitímna veda a politika, je dnes vo svojej lepšej časti2 reprezentovaná ľuďmi neschopnými premýšľať. Ľuďmi ktorí získali svoje vzdelanie pod jarmom “kódujúcej pedagogiky”, prebývajúc v hluchote, bezmyšlienkovite odmietajúc každú novú a pre nich nevšednú myšlienku, ktorá sa líši od oficiálnych alebo nimi preferovaných myšlienok.

Ak v minulých storočiach bolo takýchto netradičných myšlienok vyprodukovaných v priebehu života jednej generácie pomerne málo, pričom boli zaradené do bázy poznatkov legitímnej vedy (hoc až v procese výmeny kádrov jej hierarchie v nadväznosti pokolení), tak terajší súčasný stav vecí sa kvalitatívne zmenil. «Informačná explózia» od polovice 20. storočia priviedla k tomu, že v priebehu života jedného pokolenia bolo vyprodukovaných toľko neobyčajných myšlienok, odmietaných hierarchiou úradujúcich skladníkov poznatkov legitímnej vedy, že v spoločnosti sa na osnove týchto poznatkov prakticky vytvorila alternatívna veda, zahŕňajúca do seba — tak legitímne ako aj oficiálnou vedou odmietané poznatky.

Avšak táto nelegitímna veda, so svojim vznikom zároveň plodí aj svoju politiku, v ktorej nachádza organizačné formy na princípoch, ktoré sú výrazne odlišné od tých tradičných, doposiaľ panujúcich v legitímnej vede a politike v priebehu celej nedoziernej histórie. V celom rade prípadov nelegitímna veda je schopná poskytnúť a aj poskytuje oveľa efektívnejšie a bezpečnejšie odporúčania, než tie ponúkané skladníkmi poznatkov hierarchie legitímnej vedy. A V TOM – JE HLAVNÁ PREDNOSŤ ZAČÍNAJÚCEJ SA EPOCHY, ktorá predurčuje budúcnosť celého ľudstva skrze zmenu (až na malé výnimky) všetkého toho, čo sa ešte stále „automaticky chápe“ starým zvyčajným spôsobom.

Zmeny sa dotkli predovšetkým oblasti vedecko-výskumnej a projektovo-konštruktérskej činnosti, ktorá má priamy vplyv na obnoviteľné technológie, ktoré predurčujú život celej globálnej civilizácií. A podstata týchto zmien sa prejavuje v tom, že v spoločnosti sa nakoniec predsa len vykryštalizováva adekvátna sociológia, obsahujúca vstupy a výstupy do všetkých, bez výnimky, jednotlivých oblastí vedy, následkom čoho všetci odborníci jednotlivých vedných a technických odborov majú otvorenú možnosť pochopiť jeden druhého a bezpečne skoordinovať svoju profesijnú (aj neprofesijnú) činnosť v rámci „informačného poľa“ adekvátnej sociológie.

Ak v spoločnosti nie je vytvorená adekvátna sociológia v hore uvedenom zmysle, tak potom dokonca aj psychicky zdraví, intelektuálne vyvinutí a všestranne znalí ľudia (počas svojej profesnej činnosti aj počas bežného každodenného života) sú odsúdení upadnúť do kolektívnej schizofrénie. Jej viditeľným prejavom sa ukázala byť biosférno-ekologická kríza. Predlžovanie kolektívnej schizofrénie je samovraždou pre každú spoločnosť a tiež ohrozením susediacich spoločenstiev, vrátane biosféry Zeme (ako celku, tak aj biocenózy v jej jednotlivých regiónoch).

Kvôli rade príčin, v mnohom podmienených „totalitou“ bývalej hierarchie sovietskej inteligencie, včlenenej aj do života dnešného Ruska, hranica medzi legitímnymi a nelegitímnymi vedeckými poznatkami je v porovnaní s ostatnými krajinami sveta najviac badateľná práve v Rusku. No v tomto rozdelení ľudí (najviac viditeľnom v oblasti vedeckého bádania), sa odzrkadlili hlbšie – psychologické príčiny, dôležité pre celú globálnu civilizáciu. A o nich teraz bude reč.


Doplnenie r. 2001

V súčasnom vydaní boli zmenené:

1) predchádzajúci názov práce „Od matriarchátu k ľudskosti“ a 

2) názov Časti I, prv sa volajúcej „Matriarchát“, čo viac zodpovedá životu spoločnosti.




Časť I. Matriarchát a patriarchát


Ľudstvo tvoria — muži, ženy a deti. Triviálna vec. Každopádne ak sa pozrieme na verejnú politiku v tej forme ako ju prezentujú média, môže človeku prísť na um myšlienka že Zem je osídlená výlučne mužmi. A ženy, napríklad ako Indíra Gandi, Margaret Thatcher, Madeleine Albright a ďalšie, ktorých v histórií verejnej politiky možno spočítať na prstoch, na pozadí mužov politikov pôsobia akoby prišli z iného sveta.

Avšak keď sa na stránky tlače dostane informácia (lživá či pravdivá, na tom teraz nezáleží) o neverejnej politike, tak pomerne často vzniká dojem, že ešte pred tým, ako sa politika stane spoločensky verejnou, tak sa už stihne deklarovať v podobe domácej politiky, realizovanej ženami a milenkami verejných politikov-mužov.

Ak sa pozrieme do histórie Ruska len za posledných 200 rokov, tak napríklad Adam Mickiewicz1, ktorý sa priatelil s poľskými separatistami, mal milenku s ktorou sa delil o svoje informácie o ich činnosti, a táto – čo sa jej týkalo – informovala o nich policajný zbor.

Za vlády Nikolaja II, „verejnosť“ bola presvedčená, že politika Ruska je v mnohom určovaná náladami manželky imperátora – Alexandry Fjodorovny. Po roku 1917, keď boli zverejnené fragmenty korešpondencie Nikolaja II a Alexandry Fjodorovny, toto presvedčenie aj našlo svoje preukázateľné opodstatnenie. Hoci niektorí historici spochybňujú mienku o nepriaznivom vplyve imperátorky na politiku Ruska2, na každý pád existuje jeden nesporný fakt: kým pri Alexandrovi III. Politika Ruska vyjadrovala dlhodobé záujmy mierového rozvoja samotného Ruska, tak s príchodom na trón Nikolaja II politika Ruska začala vyjadrovať dlhodobé záujmy Veľkej Británie, ktorá bola fakticky do konca 1. svetovej vojny 20.storočia metropolou Západnej regionálnej civilizácie. Alexandra Fjodorovna bola vnučkou britskej kráľovnej, a Alexander III ako je známe bol proti sobášu cároviča Nikolaja a princeznej Alice Hessenskej. A až výslovne následkom zmeny politického kurzu Alexandra III jeho následníkom Nikolajom II sa Rusko ukázalo byť vtiahnuté do rusko-japonskej vojny a prvej svetovej vojny 20. Storočia.1

Rodové egregory imperátorky, ktorej detstvo prebehlo na anglickom dvore, v podmienkach psychologického „matriarchátu“ v rodine imperátora mohli zohrať z ďaleka nie poslednú rolu pri zmene osudu Ruska po smrti posledného ruského samovládcu – Alexandra III.

Na konci existencie ZSSR znepokojená AntiŽidoSlobodomurárska „spoločnosť“ bola tiež presvedčená, že po odchode zo života N. S. Aliluevoj – druhej ženy J. V. Stalina, tento ostal v plnej závislosti od mladšej sestry L. M. Kaganoviča „Rózy“, ktorej dokonca samotnú existenciu, nieto ešte milostný vzťah so Stalinom, sám L. M. Kaganovič popiera v svojich spomienkach a interview2.

Ak hovoriť o činnosti M. S. Gorbačova na poste hlavy vládnucej strany a štátu, hoc len z toho čo ukázala televízia, tak u mnohých vznikol dojem, že „vznešené“ názory Raisy Maximovny v mnohom vládli nad M. S. Gorbačovom3 a nachádzali svoje vyjadrenie v jeho správaní, a následne – v politike strany, štátu, a hlavne v kádrovej politike. Ak by sme hodnotili podľa následkov štátneho prevratu (ГКЧП), tak mozgová príhoda sa predsa len udiala Raise Gorbačovovej, a nie Michailovi. Akoby štátny prevrat spôsobil pád životných nádejí a túžob práve jej, čo sa zhmotnilo v spomenutej mozgovej príhode; a Michail Sergejevič – ten akoby sa nechumelilo: v Gorbačovskom-Fonde sa veselo diskutuje a beseduje ako za čias keď bol generálnym tajomníkom vládnucej strany, akoby sa vôbec nič nestalo, až na ten rozdiel že počúvať a robiť si poznámky jeho prázdnych rečí pre bežných občanov už nebolo povinné.

Ak sa pozrieme do hlbokej minulosti v globálnom merítku, tak neverejná politická aktivita žien, podriaďujúca si verejných politikov mužov, je zaznamenávaná v priebehu celej histórie a prakticky vo všetkých regiónoch planéty. Nebudeme sa odvolávať na prvotnú legendu o zhrešení Adama a Evy z Evinej iniciatívy, no v histórií je možné si overiť ako ironický výraz „sexbomba“ nachádza konkrétny význam v charakteristike jedného z druhov zbraní hromadného ničenia.

Takto biblická Ester, rukami perzského kráľa (svojho milenca) likviduje vládnucu národnú elitu starovekej Perzie. Markus Antónius, zrádza Rím pod vplyvom pohlavnej závislosti na Kleopatre. Knieža Svjatoslav, napriek nesúhlasu svojej matky kňažnej Oľgy, nedokázal ochrániť seba i nás od Malky – otrokyne, dcéry chazarského rabína. Z ich spojenia sa narodil Vladimír, ktorý sa neskôr stal násilným-krstiteľom Rusi.

Ak aj Malka priamo neurčovala politiku samotného Svjatoslava, tak zničenie Svjatoslavovho štátneho a kultúrneho dedičstva minulých storočí ruskej histórie - ich synom Vladimírom bol spôsobené jeho pôvodom od Malky1 a jeho deda rabína.

Zdokumentované svedectvá o tom, že Malka bola kniežaťu podsunutá práve s takýmito dlhodobými cieľmi sa nezachovali, ak vôbec svojho času nejaké existovali. No chytrých historikov zaujímajú reálne výsledky a ich príčiny, a nie dokumentárne potvrdenia toho ktorého názoru. Takéto druhy posteľno-strategických politických operácií mali miesto v histórií a európske kroniky o nich zachovali svedectvá.

Mohlo by sa zdať že v islamských krajinách by malo všetko fungovať inak než v Európe, nakoľko v praxi šariátu sa ženy nachádzajú v špecifickej sociálnej izolácií od cudzích im mužov, rovnako v mešite a tiež celom ostatnom každodennom živote. No aj tak je známe, že stredoveké Benátky, svojho času samostatný štát, v časoch keď súperili o nadvládu nad Stredozemným morom, neraz rozpracovávali a uskutočňovali multi-etapné operácie s cieľom vštepiť do háremu tureckého sultána „špeciálne vychované“ dcéry svojich vládnucich rodín, aby tie v háreme dosiahli postavenie „milovanej ženy“ a v tejto úlohe usmerňovali politické úsilia sultána v smere priaznivom pre Benátky.

Existuje rozšírený názor, že ak by moc bola v rukách žien, tak na Zemi by nebolo vojen, pretože matkám by bolo ľúto svojich detí a tak by sa vojnám vyhýbali. No toto je tiež celkom nereálna ilúzia. M. Paleolog, bývalý veľvyslanec Francúzska v Petrohrade pracujúci v období pred aj počas 1. Svetovej vojny XX. storočia, poskytol svedectvo1 o svojom rozhovore s manželkou budúceho hlavného veliteľa ruskej armády, ktorý sa uskutočnil behom obeda na počesť francúzskeho prezidenta, ktorý bol na návšteve Petrohradu pár dní pred začiatkom tejto vojny:
“Prichádzam ako jeden z prvých. Veľká kňažná Anastázia [manželka Nikolaja Nikolajeviča]2 a jej sestra veľká kňažná Milica ma vítajú s nadšením. Obe Čiernohorky [balkánsky štát blízo vtedajšieho Srbska, odkiaľ obe pochádzali] rozprávajú naraz.

— A či viete, že práve prežívame historické dni, posvätné dni? Zajtra na vojenskej prehliadke budú muzikanti hrať iba Lotaringský pochod a pochod Sambry a Mezy. Dnes som dostala od svojho otca [kráľ Čiernej Hory] telegram: oznamuje mi že ku koncu mesiaca bude u nás vojna. Aký hrdina je môj otec... Je hodný „Iliady“... Aha, pozrite sa na túto bonboniérku, mám ju stále so sebou, je v nej zem Lotaringie, áno, zem Lotaringie ktorú som si zobrala z druhej strany hranice, keď som bola so svojim manželom [veľkým kniežaťom Nikolajom Nikolajevičom] vo Francúzsku pred dvoma rokmi. A potom sa pozrite ešte tam, na sviato

ný stôl: je pokrytý bodliakom, nechcela som aby tam boli iné kvety. No čo, je to bodliak z Lotaringie. Natrhala som si pár stebiel na odcudzenom území. Priviezla som si ich sem a prikázala som vysadiť semená v mojom sade... Milica pokonverzuj ešte s veľvyslancom, povedz mu o všetkom, čo pre nás znamená dnešný deň, ja zatiaľ pôjdem privítať imperátora.

Počas obeda som usadený na ľavo od veľkej kňažnej Anastázie. A dityramb [„oslavný hymnus“] pokračuje, prerývaný predpoveďami: „ Vojna vzbĺkne... z Rakúska nič nezostane... Obratom si vezmete Elzas a Lotaringiu1... Naše armády sa spoja v Berlíne... Nemecko bude zničené“... Odrazu nato:

— Musím sa ovládať, imperátor sa na mňa pozerá...

A pod prísnym pohľadom cára sa čiernohorská sibyla náhle upokojí.

Keď sa obed zakončil, ideme sa pozrieť na balet v nádhernom imperátorskom divadle pri tábore2“.
V sovietskej minulosti často znela pieseň „Grenada“, zasvätená účasti ZSSR v občianskej vojne v Španielsku. Boli v nej slová „Skade u mládenca berie sa španielsky žiaľ?..“. A po prečítaní hore uvedeného úryvku si človek položí otázku: Skade sa u Čiernohorky, ženy ruského veľkého kniežaťa berie tak silná vášeň k Lotaringií a Elzasu?!

Či je to iba nóbl maska na zanietenej neľudskej nenávisti k Nemcom a Rakúšanom, analogickej tej neľudskej nenávisti k Slovanom, akú nosil v svojej duši cisár Wilhelm II? Avšak túžba po vojne, ktorá svojou podstatou nenávisť k veľkému počtu ľudí, nezadržateľne presakuje z manželky veľkého kniežaťa, veliteľa gardy a budúceho hlavného veliteľa ruskej armády. Nakoľko bol Nikolaj Nikolajevič vo svojej štátnej službe slobodný od takéhoto druhu nátlaku na psychiku zo strany svojej ženy a jej príbuzných? A koľko bolo a je mužov v štátnych aparátoch vo všetkých krajinách – podpapučníkov, v ktorých službe pre štát sa prejavovali a prejavujú túžby a záujmy ich žien, príbuzných alebo cudzoložníc?

Ak sa pokúsime (poznajúc pravidlá štatistického usporiadania) odpovedať na otázky tohoto druhu, tak vzniká dojem že nóbl paničky všetkých zainteresovaných krajín sa letom roku 1914 už rozhodli: „Buď vojna!“; muži v štátnej službe – tí sú pod ich opätkom; a iba jednotliví ľudia (nenávidení všetkými vyslovene pre ich mierumilovnosť) sa pokúšajú vyhnúť samotnej vojne, keď všetok politicky a emocionálne vybičovaný dav všetkých krajín (budúcich účastníkov vojny) – prahne po vojne: ruská armáda na vojenskej prehliadke mašíruje rovno pred prezidentom Francúzska v rytme Lotaringského pochodu; Lotaringia bola v daný moment teritóriom Nemecka. Aký k tomuto všetkému (a utajiť to nebolo možné) mali zaujať postoj v Berlíne? A prečo po tomto všetkom, v rámci následného vývoja krízy srbsko-rakúskych vzťahov, by mal ešte cisár Wilhelm II dôverovať uisteniam imperátora Nikolaja II o tom že Rusko nezaútočí na Nemecko, hoc aj vykonáva všeobecnú mobilizáciu?

Tento druh čiernych faktov (neverejnej posteľnej politiky vykonávanej ženami) nás privádza k pochopeniu ešte jedného defektu, nielen klanovej aristokracie ako štátneho aparátu, ale aj „demokracie“ na západný spôsob: Dav si predsa vyberá verejných politikov, nie ich ženy a milenky; avšak ich ženy a milenky, ktoré dav obyčajne nevidí, ktoré ale oddane sprevádzajú verejných politikov na ich ceste životom, diktujú neverejnú domácu politiku podľa vlastnej svojvôle (a niekedy ako priame chránenkyne zákulisných síl), a predurčujú tak mnohé veci vo verejnej politike obchádzajúc všetky demokratické procedúry aj zdravý rozum.

V súvislosti s podmienkou aby verejná hlava štátu mala svoju „prvú dámu“ v podmienkach demokracie západného typu, uvedieme jednu možno anekdotu, možno reálny fakt zo Spojených Štátov. Týždenník „ToDaSjo“ (№ 31, september 1997, str. 7) oznamuje:
«Vo Washingtone kolovala zaujímavá historka začiatkom roku 1993. Počas jednej z ciest po Štátoch sa Bill Clinton a jeho žena Hillary zastavili pri malej benzínke. Majiteľ benzínky sa predstavil Clintonovi ako „nápadník Hillary z mladosti“, čiže akoby Billov predchodca.

Prezidenta to pobavilo, a potom si začal ženu doberať: „Čo myslíš, kým by si bola, keby si si vzala za muža majiteľa benzínky, môjho «predchodcu»?“ Hillary pokojne odvetila: „Ženou prezidenta.“»


Obrazne povedané, ak je na hlave muža koruna, tak v skutočnosti pri detailnejšom preskúmaní sa táto „koruna“ môže ukázať byť podpätkom ľavej topánky jeho „srdcovej dámy“ vbitým do mozgu; a politika realizovaná takýmto mužom sa deje tak, ako si to „zaželá ľavý podpätok“, prostredníctvom ktorého dáma tlačí na mužovu psychiku.

Ak si tento súbor faktov prečíta niekto z rádov najhorlivejších „verejných činiteľov“ (voličov) môže prísť s radikálnym návrhom (zo žartu, prípadne aj celkom seriózne) že: Po zvolení alebo menovaní a pred nástupom do funkcie u všetkých verejných činiteľov bude – najprv „kastrácia“, odrezaný kus pôjde – do „tekutého dusíku“, aby po uplynutí funkčného obdobia mikrochirurgovia mohli prišiť tento kúsok na pôvodné miesto.

No „kastrácie“ v histórií tiež už boli, i keď bez tekutého dusíka. V krajinách, kde pre vládnucu elitu bolo typické mať hárem, tak tieto háremy riadili eunuchovia. A história pozná eunuchov, ktorí ako dôveryhodné osoby pred sultánom, vyšli z háremu a stali sa veľkými vezírmi a inými vysokopostavenými činovníkmi. V tejto úlohe potom určovali a realizovali politiku štátov, bez toho aby podliehali ženskému vplyvu a tím viac že verejnosť nevnímala kastrátov ako neplnohodnotných ľudí. Každopádne, všetky ríše, kde to takto fungovalo v minulosti, tak k dnešnej dobe buď vymizli alebo stratili status veľmoci. Takže aj kastrácia, rovnako ako mnohoženstvo a nedisciplinovanosť1 v sexuálnych vzťahoch – nie je alternatíva k neverejným politickým aktivistkám, realizujúcim svoju moc skrze posteľ.

Ak sa pozrieme do histórie rôznych religióznych hierarchií, z ktorých mnohé majú nadštátny a medzinárodný status už stáročia, tak duchovenstvo a rehoľníci Rímsko-Katolíckej cirkvi majú zakázané manželstvo. Od tých čias, odkedy tento predpis nadobudol platnosť, história katolíctva je naplnená škandálmi, vyrastajúcimi z ducha nedisciplinovanosti v sexuálnych vzťahoch jej nižších ale aj vyšších hierarchov, vrátane rímskych pápežov. Hoci ženatých tu ani nebolo, ale milenky a kurtizány boli u mnohých.

Pravoslávna hierarchia (na rozdiel od Ríma) neposkytuje duchovnému farnosť, ak tento nie je ženatý. Aj keď vyššie hierarchie, pochádzajúce z kláštorov, podobne ako katolícke hierarchie, nežijú v manželstve.

Približne rovnaký obraz ako v pravosláví je aj v judaizme. Rabín, pred tým ako začne pôsobiť v úlohe viero- a zákono- učiteľa, je povinný založiť si rodinu. V judaizme sa totiž predpokladá, že človek, ktorý nemá rodinu, žije neprirodzený život, odlišný od života spoločnosti, a preto nemá predpoklady k tomu, aby učil žiť všetkých ostatných. Dodržiavajúc tento princíp, judaizmus existuje už veľmi dlhý čas. No dlhý čas existoval aj tibetský štát Dalaj Lámu2, kde vládnucou vrstvou boli mnísi, pre ktorých bolo prirodzené zdržiavať sa sexuálnych vzťahov. Bez ohľadu na túto okolnosť oplývali autoritou u ostatného rodinného spoločenstva, ktoré ich splodilo a vychovalo.

Každopádne, v histórií sú známe ďalšie zriedkavé prípady iného typu. V priebehu najťažších rokov, v začiatkoch stanovenia koranickej kultúry, žena proroka Mohameda – Chadídža – ho podporovala morálne aj materiálne pri realizovaní jeho misie. Po jej smrti Mohamed o nej hovoril, ako o nenahraditeľnej strate.

Manželia Rerichovci, popri všetkej nejednoznačnosti a spornosti vzťahov voči nim a špeciálne písomnému dedičstvu Jeleny Ivanovny, títo dopĺňali jeden druhého pri svojich spoločných aktivitách.

Marya Skłodowska Curie a Pierre Curie vytvorili mimoriadne jednotnú rodinu vo vedecko-výskumnej činnosti a dosiahli svojho času jedinečné výsledky v oblasti fyziky.

No vyššie uvedené sú iba ojedinelé prípady vzájomných vzťahov medzi mužom a ženou, ktorých činnosť mala vyšší význam pre život spoločnosti ako takej. História ale pozná aj spoločenské javy, vrátane množstva netradi

ných príkladov vzťahov medzi mužmi a ženami.

V starovekom Grécku sa napríklad vytvoril inštitút Heter1 — veľmi dobre vzdelaných, nevydatých žien, ktoré spolu s mužmi prijímali osobitú účasť v spoločenskej činnosti, inak uzavretej pre všetky ostatné ženy.


«K Heterám patrili ženy rôznych spoločenských vrstiev. Viedli slobodný spôsob života, boli vzdelané, dobre poznali hudbu, sami ovládali nástroje, orientovali sa v literatúre, mohli dokonca viesť spory vo filozofických otázkach. (...) História ochránila mená mnohých heter spoločníčok známych Grékov. Tak, Laisa z Korintu bola obľúbenkyňou Diogena a sama sa považovala za zaujímavého filozofa. Diotima sa tešila priazni Sokrata a Platóna, ten druhý ju preslávil v svojom „Pir-e“. Frina pózovala Praxitelovi pre jeho Afroditu Knidskú. (...) Epikúros až do smrti hetery Leontíny jej zachovával vernosť, utvrdený v tom, že práve ona pomohla jeho filozofickým teóriám. A keď Leontína zomrela, Epikuros o nej povedal: „Ona žije so mnou a vo mne.“ Menandros by dávno prestal písať svoje komédie, ak by nemal podporu u Glikery, ktorá v okamihu hnevu a zúfalstva dramaturga bola jeho záchranou».2 Aspasia sa stala obľúbenkyňou a ženou Perikla, vynikajúceho Aténskeho činiteľa.
Sexuálne vzťahy s heterami existovali, no tie neboli hlavným cieľom stretávania sa s nimi. Samotné hetery neboli svojou podstatou predstaviteľkami „najstaršieho remesla“, nakoľko boli nositeľkami konkrétnej výlučne ženskej subkultúry1, z ktorej mnohé črty boli v historicky nedávnom období 18. – 19.storočia okopírované majiteľkami nóbl salónov, kde sa následne tvorili mnohé aspekty vonkajšej aj vnútornej politiky štátov.

Je pochopiteľné, že aj „bordel“ môže byť zamaskovaný pod takýto typ salónu, no každopádne salón, v ktorom sa neoficiálne stretávajú rôzny ľudia, profesionálne sa zaoberajúci umením, politikou, vojenskými záležitosťami a ďalšími sférami spoločenskej činnosti, - tak taký salón rozhodne nie je „bordel“ ani kancelária, ale výlučne ženská subkultúra, ktorá v tej či onej forme bola vlastná prakticky všetkým európskym krajinám až do začiatku 20.storočia.

A ak spoločnosť v priebehu celej svojej histórie zažívala nadbytok ponúk služieb zo strany predstaviteliek „najstaršieho remesla“, tak pri salónoch sa mala vec úplne opačne: zďaleka nie každá žena sa mohla stať majiteľkou salóna, či sa o to vôbec pokúsiť; a do existujúcich salónov smel vojsť zďaleka nie každý, kto chcel byť v nich prijatý. V tom čase, nebolo počuť, že by sa nejaký muž stal a bol „majiteľom salóna“.

V Japonsku tiež existuje výlučne ženská subkultúra Gejší2, ktoré iba pre zlobu a slepotu možno zaradiť k predstaviteľkám „najstaršieho remesla“. Pritom aj tie v Japonsku existujú, no každopádne to nie sú – Gejše. Subkultúra Gejší sa orientuje na mužov, a podobne ako to bolo v subkultúre Heter starého Grécka alebo európskych nóbl salónov, sexuálne vzťahy sú v nej možné, ale nie je to ich primárny cieľ. Nie každá žena (dokonca pri jej osobnej túžbe a primeranom výcviku) bude uznaná spoločenstvom v úlohe Gejše, podobne ako v Európe nie každá žena mohla získať titul hetery alebo majiteľky nóbl salóna. Čiže história aj prítomnosť prakticky na celom svete ukazujú, ako v spoločnostiach (kde viditeľná vládnuca vrstva – muži, vykonávajúci verejnú politiku a inú verejnú činnosť celospoločenského významu) vznikajú výlučne ženské subkultúry, dopĺňajúce mužov práve v oblastiach rovnakého typu, bezprostredne spojených s riadením spoločnosti ako takej: politika, umenie, veda.

Pochopiť niektoré psychologické príčiny pôvodu tohto druhu výlučne ženských subkultúr v spoločnostiach, ktoré pôsobia navonok ako zjavný „patriarchát“, možno z nasledujúceho obr. 1. Na ňom je znázornené prerozdelenie mužov a žien podľa zamerania ich cieľov v čase, na ktorých realizáciu sa orientujúci muži a ženy vytvárajú svoje správanie (stereotypy) bez ohľadu na to či si osobne uvedomujú chronologický charakter ich činnosti alebo nie. Obrázok je zjednodušený, nie detailný: čo znamená že sú na ňom ukázané iba charakteristické odlišnosti štatistík opisujúce typy psychiky mužskej a ženskej zložky ľudskej spoločnosti všeobecne, a nie číselné hodnoty každej zo skupín mužov a žien, orientujúcich svoje správanie na ten alebo iný interval zobrazený na osi času. Os času siaha od hlbokej minulosti do najvzdialenejšej budúcnosti, takže nemáme tu presné merné jednotky. V každom prípade, na obrázku máme tri intervaly na osi času, výrazne odlišné jeden od druhého, čo do číselnej prevahy v nich sa nachádzajúcich mužov a žien. Nazveme ich symbolicky „Minulosť“, „Prítomnosť“, „Budúcnosť“.

Prítomnosť“ – to je oblasť, v ktorej sa sústredili tí, ktorí obrazne hovoria „žijeme teraz“1: dnes dokončujú to, čo bolo treba zakončiť ešte včera; trochu z dneška spravia toho na dnes a „na zajtra si nachystajú dáždnik, lebo hlásili dážď“. V tejto kategórií sa nachádza pomerne veľa ľudí, ktorí žijúc v „Prítomnosti“ sa nezamýšľajú nad tým, že práve teraz žnú plody svojich minulých činov a pasivity. Rovnako sa nezamýšľajú nad tým, že nimi realizované „teraz“ prinesie svoje plody v budúcnosti. Tento hlúpy postoj k minulosti a budúcnosti ich privedie nakoniec k tomu, že mnohí z nich pre svoj hlúpy zvyk v minulosti zasadili to, čo sa im dnes nepáči, a dnes sejú to, čo sa im nebude páčiť v budúcnosti. No pritom zlým následkom ich bezohľadnosti a nepredvídavosti, tak či onak budú musieť čeliť nie len oni sami, no i mnohí ďalší (z dôvodu jednoty a celistvosti sveta pre všetkých ľudí).

V živote spoločnosti daná zóna „Prítomnosť“ na časovej osi zaberá interval približne od „dvoch týždňov dozadu“ do „asi tak dva týždne dopredu“ a zahrňuje do seba rôzne druhy reakcie na prichádzajúcu každodennú informáciu, ktorá stráca význam približne behom dvoch – troch týždňov pre drvivú väčšinu ľudí.

Intervaly „Minulosť“ a „Budúcnosť“ sú matematicky identické v tom zmysle, že ide o – „chvosty“ prerozdelenia. V pravom aj ľavom „chvoste“ je súhrnne sústredená pomerne malá časť štatistiky: v rozsahu 3–5% z celkového počtu jednotlivých pozorovaných javov. No ako poznamenal K. Prutkov, z malých príčin vznikajú veľké následky.




Поделитесь с Вашими друзьями:
  1   2   3   4   5   6   7   8   9   ...   15


База данных защищена авторским правом ©ekollog.ru 2017
обратиться к администрации

войти | регистрация
    Главная страница


загрузить материал